TonyChristorofouGoldenburg

Európa aktuálne čelí dvom zlým správam. Kvôli pandemickým opatreniam na oživenie ekonomiky zásadne narástol dlh. Navyše, väčšina peňazí, ktoré ECB tlačí do obehu v snahe podporiť dopyt, sa vracia späť do ECB ako vklady.

Koronavírusová kríza v EÚ síce pomaly odznieva, zanecháva však za sebou poriadny prievan vo verejných financiách jednotlivých členských krajín. Zatiaľ čo celková úroveň verejného dlhu sa do konca roka 2019 v pomere k HDP v posledných rokoch neustále znižovala, od prvého kvartálu 2020 došlo k dramatickému obratu trendu.

Rekordný nárast dlhu o 13 % HDP eurozóny

Ako ukazuje naša analýza Goldenburg Group, eurozóna zakončila rok 2019 s verejným dlhom vo výške 84 percent v pomere k HDP. Už na konci prvého polroka 2020 ale jeho úroveň narástla o 11 percentných bodov a do konca tretieho kvartálu 2020 pridala ďalšie viac ako dva percentuálne body. Počas pandemických deviatich mesiacov 2020 roka sa verejné zadlženie eurozóny zdvihlo o 13,3 percentného bodu. Ide o nárast, ktorý nemá v histórii Európskej menovej únie obdobu.

Najväčšiemu nárastu verejného dlhu čelili krajiny takzvaného južného krídla eurozóny ako Taliansko, Španielsko, Grécko, Portugalsko a Cyprus. Vo všetkých týchto štátoch už vládne zadlženie presiahlo hranicu 100 percent HDP a ďalej rastie. Napríklad Taliansko vykázala ku koncu septembra 2020 dlh až 154,2 percenta HDP. Grécko, ktoré si v minulých rokoch prešlo oddlžovacím utrpením a do pandémie vstupovalo s dlhom okolo 180 percent HDP, už presiahlo v tomto ukazovateli dvojnásobok svojho ročného hospodárskeho výkonu.

Maastrichtské kritériá plní len málo krajín

Za alarmujúce môžeme do istej miery považovať aj rast zadlženia pri krajinách, ktoré ešte pred niekoľkými rokmi platili za rozpočtovo prísne. Napríklad Rakúsko sa priblížilo k 80 a Nemecko k 70 percentám.

Na druhej strane nájdeme v eurozóne stále ešte niekoľko krajín, ktoré sú schopné plniť maastrichtské kritérium verejného dlhu (60 percent HDP). Patria k nim pobaltské štáty, Írsko (ktoré je však už tiež na hrane), Malta, Holandsko a Slovensko.

Nárast verejného dlhu jednotlivých krajín eurozóny je do istej miery pochopiteľný a rozhodne nie je ojedinelý v kontexte iných krajín sveta. Išlo o reakciu na dopady pandémie, keď cieľom bolo udržať agregátny dopyt a nedopustiť jej prepad, ktorý by s najväčšou pravdepodobnosťou zniesol porovnanie s veľkou hospodárskou krízou z 30. rokov minulého storočia.

Kvantitatívne uvoľňovanie vedie k hromadeniu vkladov bánk v ECB

Ruka v ruke s reakciami fiškálnej politiky jednotlivých vlád prišla tiež masívna odpoveď z Európskej centrálnej banky ECB. Tá prišla s rozšírením svojho programu kvantitatívneho uvoľňovania, ktorý znovu spustila v roku 2019 po tom, čo sa inflácia v eurozóne dlhodobo držala hlboko pod cieľovou hranicou dvoch percent.

V dôsledku toho narástla celková súvaha Európskej centrálnej banky v uplynulom roku na bezmála 7 biliónov eur. To predstavuje asi 50-percentný nárast oproti stavu ku koncu roka 2019. Na strane aktív je najväčší nárast viditeľný u dlhodobých refinančných operácií, a to o zhruba 1,2 bilióna eur, a pri cenných papieroch držaných z dôvodu výkonu menovej politiky (nárast o zhruba jeden bilión eur).

Zmena týchto dvoch položiek sa na pasívnej strane bilancie ECB prevažne zrkadlí vo vkladoch bankových inštitúcií v ECB, ktoré vykazujú prírastok asi o 1,7 bilióna eur. To znamená, že hoci Európska centrálna banka vykupuje vládne a ďalšie cenné papiere s cieľom dostať peniaze do obehu a tým podporiť dopyt, väčšina sa ich vracia späť do ECB v podobe vkladov komerčných bánk.